Povesť o pôvode dudinských kúpeľov

Keď rímske légie prekročili Dunaj a dostali sa až k brehom rieky Hron, dal rímsky vojvodca Aquilla Aquillius postaviť svoj tábor na území neďaleko dnešných Dudiniec. Na výprave ho sprevádzali manželka a malý syn, ku ktorému otec upínal svoju pýchu a potešenie. Raz sa stalo, že za jasnej noci vylákal chlapca strieborný mesačný lúč. Chlapec sa niekoľkokrát nepokojne pomrvil, napokon ticho nečujne vstal a bez toho, aby otvoril oči, námesačný vyšiel zo stanu, vedený neznámou silou. Keď jeho otec skoro ráno po ťaživom spánku zistil, že synovo lôžko je prázdne, zburcoval vojakov, aby prehľadali každý kúsok zeme a našli malého námesačníka. V prvej chvíli si myslel, že mu syna v noci uniesli nepriateľskí Kvádi. Vyrútil sa zo stanu s mečom v ruke a v bezhraničnej zlosti najbližšie stojacemu strážcovi rozťal hlavu.

Hľadanie ich priviedlo do blízkosti teplých prameňov, z ktorých vystupovali páchnuce kúdoly pary. Aquillius sa predral tŕstím, aby uvidel žriedla, či v niektorom neobjaví synčeka. Zastavil ho ženský hlas, ktorý patril dúhovo odetej víle. "Som víla Dudinka, patrónka týchto prameňov," oslovila prekvapeného Aquillia. "Ak mi odprisaháš, že prepustíš všetkých zajatcov, dáš obrobiť polia, zasiať pšenicu a založiť vinice, vrátim ti syna."

Aquillius bez váhania prisľúbil splniť víline podmienky a tá ho potom zaviedla na breh jazierka s hrdzavou vodou, kde ležal jeho syn bez známok života. Víla načrela vody, pokropila ňou chlapčeka, ktorý otvoril oči a ožil. "Otecko!" tíško vyriekol stratený syn. Víla k nim prehovorila: "Obaja sa ovlažte touto životodarnou vodou, ktorá odteraz už nebude mŕtvou vodou, ale večne živou, navracajúcou ľudom zdravie, nech už trpia akýmikoľvek neduhmi. Som víla Dudinka, patrónka týchto prameňov. Na tomto mieste raz vyrastú kúpele, ktoré ponesú moje meno – Dudince." A víla sa stratila.